Čo nám prezrádzajú staré fotografie

(alebo z minulosti našej obce)

Nedávno sa mi dostala do ruky 10-ročná publikácia o Žiranoch, kde som si prezeral staré fotografie zo života našich predkov. Vtedy som si uvedomil, že mladá, a dokonca aj tá stredná generácia ani nevie, čo a kto je vlastne na tých fotografiách. Bol som dlhé roky žirianskym kronikárom aj spoluautorom knihy o Žiranoch a už patrím medzi skôr narodených, dosť si pamätám zo staršieho obdobia a veľa som o tom počul aj z rozprávania mojich predkov. Tak sa pokúsim pre tých, ktorí majú  záujem niečo sa dozvedieť z minulosti našej obce, o týchto historických  fotografiách porozprávať. Na jednej z  fotografií zo začiatku 60-tych rokov 20. storočia je obecný bubeník:

Ešte v polovici minulého storočia nebol na dedinách Slovenska obecný rozhlas, ktorý by ohlasoval občanom obce aktuálne správy a udalosti. Nové zvesti oznamoval miestny hlásnik, obecný bubeník (po maďarsky kisbíró). Okrem ohlasovania nových informácií obyčajne vykonával aj funkciu úradného doručovateľa MNV, čiže miestneho národného výboru. Dokonca zabezpečoval, aby bola v zimných mesiacoch vyhriata miestnosť pre zasadania predstaviteľov obce. Bol teda vlastne akýmsi obecným sluhom.

Posledným, kto túto funkciu po dlhé roky v Žiranoch vykonával, bol Gellért Vanyo, otec toho Gregora Vanya (1920-2001), na ktorého sa starší obyvatelia Žirian ešte dobre pamätajú. Veď patril medzi najaktívnejších členov Csemadoku, takisto bol zakladajúcim členom vtedy ešte miešaného speváckeho zboru, folklórneho súboru, džezovej skupiny, bez ktorej sa v tých časoch nezaobišla ani jedna svadba a tanečná zábava v obci  a bol jedným z hlavných iniciátorov zriadenia žirianskeho obecného múzea v roku 1977.

Vráťme sa však naspäť k jeho otcovi - obecnému bubeníkovi. Hoci mu pri krste dali  dosť nezvyčajné meno Gellért, v obci ho všetci volali „ujo Gregor“. Na „Gergé bacsi“-ho sa veľmi dobre pamätám aj ja. Bol to dobrosrdečný, charizmatický „malý mužíček“ a medzi občanmi bol mimoriadne obľúbený. Na obecnom úrade mu richtár, neskôr predseda MNV, dal na papieri napísanú správu, ktorú mal niekoľkokrát prečítať na verejnosti, teda v obci. Vtedy si ujo Gregor vzal obecný bubon na remeni, potiahnutý vypracovanou blanou zo psej kože a prevesil ho cez plece. Prvé bubnovanie začínal vždy na tom istom mieste a odtiaľ postupne prechádzal celou dedinou. Na jednotlivých stanovištiach zastal, aby oznamoval najnovšiu správu. Najprv si upravil  bubon, spoza pása vytiahol paličky a bubnoval nepretržite asi pol minúty. Prenikavý zvuk bubna bol signálom pre dedinčanov, aby sa zhromaždili na určených miestach a vypočuli hlásenie. Potom paličky opäť zastrčil za pás, vytiahol papier, ešte si odkašľal a vždy začínal slovami: „Dáva sa všetkým občanom na známosť, ...“ (po maďarsky: „Közhírré tétetik, ...“). Svoju reč ukončil dvomi údermi do bubna – na znak konca hlásenia. Ďalej sa už potom správy šírili ústnym podaním občanov. Ujo Gregor Vanyo si túto svoju funkciu vykonával s plnou vážnosťou až do roku 1970, keď bol v Žiranoch sprevádzkovaný obecný rozhlas (tento údaj som čerpal z obecnej kroniky).

Bol som aj na cintoríne, aby som zistil, kedy bol tento obecný bubeník  pochovaný. Jeho hrob som síce nenašiel, ale pri pomníku jeho syna Gregora som zistil, že v jeho dolnej časti je vyznačené aj meno jeho otca a mamy, teda majú spoločné hrobové miesto. Iné údaje o ňom tam nie sú, ale až tu som, na moje veľké počudovanie zistil, že sa náš posledný obecný bubeník nevolal tak, ako ho všetci občania volali, čiže Gregor, ale Gellért. K tomu nezvyčajnému menu len toľko, že v tých časoch pri narodení bábätka si neurčovali jeho meno rodičia, ale pán farár pri krste (jednoducho sa pozrel do kalendára a meno bolo pridelené). Preto boli aj také netypické mená ako Kazimír, Belo, Genoveva a podobne. 

Jozef Szórad


späť