Minulosť, súčasnosť a budúcnosť jedného kopca

Je to významná krajinná dominanta nielen našej obce, ale aj celého okolia. Aj keď ju od Žirian, zo severovýchodu, tak trochu „špatí“ veľký kameňolom, v mojich očiach je tým najkrajším kopcom na svete a zoborská časť pohoria Tribeč najkrajším pohorím. Určite už viete, že reč je o Žibrici (617 m n.m.). Vždy, keď sa vraciam z dlhšej cesty domov a už v diaľke zazriem nezameniteľné obrysy tohto nádherného kopca s Vápeníkom, začínam byť sentimentálny.  No proste a jednoducho, Žibrica a tá malá dedinka pod ňou učupená sú mojou srdcovou záležitosťou.

Pohľad na Žibricu a Vápeník z „okna“ zrúcanín neďalekého hradu Gýmeš.

Minulosť Žibrice:

Pán Boh – podľa biblie - stvoril oblohu i Zem, rieky i moria, rastliny i zvieratá a napokon aj človeka. Podľa zachovanej ľudovej povesti mu zostalo už iba jediné – zaplniť zemský povrch  usadlosťami. Vložil teda do veľkej kapsy všetky dediny i mestá, vzal do ruky svoju obľúbenú bakuľu a vydal sa na ďalekú cestu. Pán Boh, spoliehajúc sa na svoju božiu prozreteľnosť, rozmiestňoval podľa svojho uváženia: pri poľných cestách osady, pri potokoch a v údoliach dediny a pri veľkých riekach a významných križovatkách menšie či väčšie mestá. Bolo to veľmi namáhavé a zodpovedné poslanie, preto keď dorazil na Žibricu, bol značne vyčerpaný. Po krátkom oddychu sa chystal preskočiť zo Žibrice až na protiľahlý Veľký Tribeč. Pri tom dlhom skoku sa mu však z kapsy vyšmykla jedna dedinka a padla do prievalu, ktorý bol až z troch strán obklopený lesmi. Pán Boh si to ani nevšimol. Odtiaľ pochádza príslovie, že „o Žiranoch nevie ani Pán Boh“. Keďže sa Pán Boh pri tom dlhom skoku musel poriadne odraziť, zanechal v obrovskej skale na Žibrici odtlačok svojej nohy. Žirančania dali tejto skalnej stope priliehavý názov „božia stupaj“. Dlhé roky chodili miestni obyvatelia zo zvedavosti na toto miesto. Bohužiaľ, keďže táto zaujímavá a pre žirančanov vzácna skala bola v teritóriu kameňolomu miestnej vápenky, koncom minulého storočia bola v dôsledku rozširovania lomu rozbitá. Takto prišli Žirany o jednu raritu, ale táto ľudová povesť žije aj bez tohto „rukolapného dôkazu“ naďalej. Na veľkú škodu veci je však aj to, že sa o tejto „božej stupaji“ nezachovala ani jedna fotografia. (zdroj: Ponitrianske rozprávky)

Žirančania - podľa obecnej kroniky - sa oddávna živili obrábaním menej kvalitnej pôdy, drevorubačstvom a pálením vápna, ktoré sa stalo tradičným doplnkovým, sezónnym zamestnaním obyvateľstva v regiónoch bohatých na vápenec. Vápno zo Žirian sa prvýkrát spomína v roku 1605 v súvislosti s nezrealizovanou výstavbou katolíckej univerzity v Topoľčanoch. V písomnej zmienke z 18. storočia je spomenutých šestnásť pecí na pálenie vápna. Vápenec na výrobu vápna sa získaval z kameňolomov na úbočiach vrchov Vápeník (538 m n.m.) a Žibrica. Tých kameňolomov je minimálne šesť, ale iba dve sú aktívne. Z Vápeníka sa kameň vozmi zvážal do primitívnych poľných pecí, ktoré stáli pri ceste zo Žirian do Kolíňan. Jednoduchá obdĺžniková pec na pálenie vápna zo 17. storočia bola archeologicky preskúmaná tiež na východnom svahu Žibrice. S rozvojom Slovenska po 2. svetovej vojne súviseli prieskumné geologické práce zamerané na vyhľadávanie a overovanie ložísk vápencov vhodných na výrobu vápna. Po overení dostatočných zásob suroviny vhodnej na výrobu vápna, v nadväznosti na možnosti dopravy po železnici, sa začalo s prípravou výstavby Vápenky v Žiranoch. Výroba vápna v Žiranoch sa začala 29. 8. 1959. Vápenka, na svoju dobu, využívala modernú technológiu výpalu pomocou generátorového plynu získavaného z hnedého uhlia. V roku 1973 uhlie nahradil zemný plyn, ale od roku 2008 sa prešlo na koks. Okrem domácej spotreby vápna sa vyrábaný sortiment začal čoskoro vyvážať aj do zahraničia. Záver 20. storočia bol poznamenaný privatizáciou vápeniek a vstupom zahraničných majiteľov. Kameňolom a vápenka Žirany sú dnes súčasťou spoločnosti Calmit, spol. s r. o.  Súčasťou vápenky je železničná vlečka a nákladná lanovka. Šikmá dĺžka trate je 1660 m, dopravná rýchlosť 1,8 m/s a prepravná kapacita 130 ton za hodinu.

Žibrica z 50-tych rokov minulého storočia. Že na historickej fotografii chýba kameňolom? V tých časoch sa vápenka ešte len stavala. Na pravej strane fotografie však vidieť skalný priestor s názvom Dlhá skala. V popredí sú terasovité políčka, ktoré vtedy obyvatelia Žirian obrábali. Dnes je tento ťažko dostupný terén pre veľké poľnohospodárske mechanizmy nevhodný, preto sú tu iba pasienky. (Ja si však ale myslím, že by tieto políčka už dnes ani nemal kto obrábať.)

 Východná – stará časť kameňolomu, kde je už ťažba vápenca zastavená.

Súčasnosť Žibrice:

Západná časť kameňolomu, kde sa v súčasnosti ťaží vápenec. V pozadí vidieť vrchol Žibrice.

Pohľad na nákladnú lanovku z kameňolomu do vápenky a na časť Žirian. Vzadu je Veľký Tribeč (829m).

Juhozápadný pohľad na kameňolom z vtáčej perspektívy. V ľavom hornom rohu sú za okrajom lesa pasienky a časť Žirian. Stúpajúci prach v kameňolome prezrádza, že bol práve odstrel kameňa.

Lomená šípka ukazuje dráhu nákladnej lanovky vápenky.

Horná šípka ukazuje polohu vchodu do jaskyne vo východnej časti kameňolomu.

Dvojitá šípka ukazuje približnú polohu vrcholu Žibrice

Vo vápencovej Žibrici je niekoľko krasových dier a jaskyniek. Najvýznamnejším krasovým útvarom v jej škrapovom poli je zvislá jaskyňa na hrebeni medzi Žibricou a Vápeníkom na južnom okraji lomu vo výške 525 m n. m.. Je to najväčšia jaskyňa v pohorí Tríbeč a vznikla v eróznej pukline strednoriasových vápencov. Ukrýva sa tu úchvatné tajomstvo – neprístupná jaskyňa, ktorá sa v špecializovaných portáloch spomína ako Priepasť na Žibrici. Objavená bola v zime na prelome rokov 1955/1956. Ako prvý ju popísal Bárta (1957), detailne ju preskúmal a popísal v roku 1974 T. Kužel a informácie o nej uvádzajú aj Vlček a kol. (2011). Výstupný komín jaskyne je asi 20 m od okraja odlučnej steny vápencového lomu na sedle medzi Žibricou a Vápeníkom, hlboká je 61 m. Pomerne úzky komín sa v hĺbke asi 40 m rozširuje a na dne vytvára slepý dómovitý jaskynný priestor s dĺžkou 12 m, šírkou 10 m a výškou 12 m, ktorého dno je pokryté napadanými balvanmi, sutinami a hráškovitými kvapľami. Bohato vyzdobená je juhozápadná a východná stena jaskyne, s hráškovitými kvapľami zhlukujúcimi sa do tvarov pripomínajúcich karfiol. Ďalšie zdobenie vytvárajú kryštály a drúzy kalcitu. Je tu stála teplota 8 ˚C. Jaskyňa bola v roku 1995 vyhlásená za prírodnú pamiatku. Do jaskyne sa bez horolezeckého výstroja ísť nedá, treba do nej zlaniť (M. Lisý, Jaskyniarsky klub Strážovské vrchy). V súčasnosti je z bezpečnostným dôvodov uzavretá kovovým príklopom, pretože tu v minulosti došlo aj k smrteľným úrazom. V jaskyni boli pozorované aj netopiere, hlavne v zimných mesiacoch.

Takto to vyzerá vo vnútri dómovitého jaskynného priestoru – hráškovité kvaple pripomínajú karfiol:

Foto z jaskyne: Jaskyniarsky klub Strážovské vrchy

No a čo čaká Žibricu v blízkej budúcnosti?

Ak všetko dobre dopadne, tak na vrchole Žibrice by mala v roku 2018 vyrásť krásna turistická rozhľadňa – vyhliadková veža ŽIBRICA. O tomto spoločnom projekte obcí Žirany a Štitáre s partnerským družobným mestom Dorog zatiaľ len toľko, že celková hodnota podaného projektu by bola v sume cca. 280 000 eur. Z toho polovica by išla pre maďarské mesto Dorog a polovica pre obce Žirany a Štitáre s 5%-nou spoluúčasťou.  Podrobnejšie informácie o rozhľadni už v nasledujúcom článku o Žibrici.

Severovýchodný – žiriansky - pohľad na vrchol Žibrice.

Jozef Szórad