Október … mesiac úcty k starším

Či sa mi to páči alebo nie, už niekoľko rokov som na dôchodku. Keď sa v obci stretnem so známymi, ich najčastejšie pripomienky sú: „Komu je lepšie ako tebe, máš kopec voľného času a k tomu každý mesiac dostaneš dôchodok, ktorý ti štát každoročne zvyšuje. Ak si k tomu ešte ako tak zdraví, vyzerá, že ti nič nechýba.“ Čo im na to povedať? Asi radšej nič. Určite to však nie je celkom tak. Ja si zatiaľ našťastie nemôžem sťažovať, ale ak to zoberieme všeobecne, penzisti vôbec nemajú na Slovensku „ustlané na ružiach“. Potrebujú zmysel života, cítiť sa užitoční, chcú ešte pomáhať. Aj seniori majú svoje problémy, bojujú so svojim úzkosťami. Aké stresujúce faktory sa u nich vyskytujú?

Na prvé miesto by som dal jednoznačne smrť partnera. Prinesie to obrovskú zmenu v živote každého seniora. Nič už nie je ako predtým. A vlastný koniec sa snáď nikdy nezdal bližšie. Veľa ľudí sa zo straty už nedokáže spamätať a svojho partnera v priebehu pár mesiacov nasleduje. Pre tých, ktorí sa rozhodnú ísť ďalej, je nový začiatok bez najbližšieho druha ťažkou životnou skúškou. Ak ju však prekonajú, na čo zväčša potrebujú podporu rodiny a priateľov, dokážu. prežiť ešte mnohé pekné chvíle v kruhu najbližších.

Je ťažké zostať sám, ešte ťažšie niekomu zavadzať, byť na príťaž. Starí ľudia, ktorí majú problémy postarať sa o seba, či už kvôli vysokému veku alebo chorobe, len ťažko znášajú, že zostali ako bremeno na pleciach mladším príbuzným. Pohľad na vynervované vlastné deti, ktoré vo svojom hektickom živote nevedia, čo skôr, ich často prinúti k tomu, že neraz proti svojej vôli radšej súhlasia s presťahovaním do zariadenia pre seniorov, než aby niekomu boli na príťaž.

Zle pôsobí na každého seniora aj osamelosť. Rodina seniora je väčšinou porozliezaná po celom Slovensku, a dnes už neraz aj po svete. Mnoho známych a priateľov postupne odchádza – niektorí sú po smrti, iní sa boria so zdravotnými problémami a nevychádzajú ani z domu. Starí ľudia tak neraz nemajú s kým cez deň slovka prehodiť. Preto sa často „rozprávajú“ s televízorom či rádiom, ako to bolo aj vo filme Na samote u lesa.

Ďalším stresujúcim faktorom je u seniorov nepotrebnosť. Aj tí, ktorí majú to šťastie žiť starobu vo dvojici, potrebujú zmysel života. Cítiť sa užitoční, pomáhať deťom s vnúčatami, s nákupmi, starostlivosťou o domácnosť, s vybavovačkami na úradoch… S čímkoľvek. V tomto prípade je dobré nechať ich pomáhať. Udržia sa dlhšie v kondícii– telesnej i duševnej. Ak niet komu pomáhať, jedno z odporúčaní je kúpiť si psa. Určite to veľmi pomôže.

Aj obyčajná zlomenina nohy či banálna chrípka môže obrátiť seniorom doterajší život naruby. Krehký, rokmi opotrebovaný organizmus sa ani z takých, pre mladých banálnych, ťažkostí často nedokáže vystrábiť a ľudia zostávajú pripútaní na lôžko. Ešte horšie to je, ak ochorejú na nevyliečiteľné ochorenie, kde to mnohí vopred vzdávajú.

No a v neposlednom rade medzi stresujúce faktory patrí bohužiaľ aj chudoba. Väčšina starých ľudí sa snaží s dôchodkom hospodáriť tak, aby zvýšilo aj na prilepšenie pre deti či vnúčatá. Svoje potreby seniori často obmedzujú na minimum. Na Slovensku si rekreáciu k moru alebo do Tatier dopraje iba veľmi málo seniorov. Dokonca ľutujú dať peniaze aj na taký „luxus“ ako návšteva divadla či reštaurácie. Nešťastní sú, ak im napriek uskromňovaniu sa nezostávajú peniaze na to, na čo by chceli.

Na záver ešte jedna pripomienka pre mladších: Majte na mysli, že skôr či neskôr aj vy prídete do seniorského veku a budú sa tieto starecké problémy dotýkať aj vás!

Námet na tento príspevok som čerpal z denníka Pravda.

jsz


späť